DOVERUN

Pali „Značkár“ Urbaník (74): O rok si zopakujem Javornícku stovku

Pali „Značkár“ Urbaník (74): O rok si zopakujem Javornícku stovku

Behávať začal ako šesťdesiatnik, v sedemdesiatke zvládol 144 km Štefánik trail a o rok sa ako 75-ročný chystá na Javornícku stovku. Stále pracuje a v robote denne nachodí v priemere 15 kilometrov. Pali „Značkár“ Urbaník.

Stále beháte?

Áno, trošku menej ako po minulé časy, ale behám. Bol som totiž po operácii. Po troch týždňoch som išiel do práce a behom mesiaca som znova začal. Leto je moje, zobral som si dovolenku a neplatené voľno a rozbiehal som sa. Najskôr len tak 8 kilometrov po horách smerom na Čachtický hrad a nazad. Neskôr som vybiehal až hore na hrad. Z chalupy to mám 11,5 kilometra, teda s cestou nazad 23. Taký fajný polmaratón.

V Petržalke vás v teniskách nevídať?

Ale vídať, po hrádzi si chodievam zabehať. Nedá sa stále chodiť hore na Kamzík alebo do bratislavských lesov. Okrem toho ešte pracujem a v práci za 4,5 hodiny nachodím okolo 12 až 16 kilometrov. A potom si idem ešte niekedy zabehať.

V roku 2012 ste bežali prvú desiatku, o rok neskôr Devín  - Bratislava, prvý polmaratón a aj prvú stovku. To ste mali 66 rokov...

Áno, Javornícka stovka to bola, nejakých 104 km. V tom čase sme už so synom Martinom organizovali Štefánik trail a zoznamovali sme sa s ľuďmi okolo, s bežeckou komunitou. Zistili sme, že existujú aj iné dlhé behy a chceli sme to aj my zažiť. Štefánika sme si zabehnúť nemohli - keď organizujete vlastný beh, tak ho nemôžete zároveň aj bežať.

Aká bola tá vaša prvá stovka?

Bolo to hrozné. Povedal som si, že v živote už také nepôjdem. Mal som strhnutý necht na palci, pľuzgiere som mal na celých chodidlách, triasli sa mi kolienka. Ale mal som dobrý pocit, že som to zvládol a na prvý raz to bolo celkom také obstojné. Trvalo mi to nejakých 23 a pol hodiny. Zistil som, že to ide a aj som rýchlo zabudol na to, že som si počas tých dlhých kilometrov hovoril, že toto už v živote nie. Potom som rozmýšľal, čo som mal kedy urobiť, kde som mal vykráčať kopec, kde som to mal inak skúsiť a už to bolo.

Pred tou stovkou ste mali aký najdlhší beh?

Značkoval som Štefánika a také najdlhšie kilometre boli z Bradla do Dobrej Vody. Je to síce len 16 kilometrov, ale nechal som si na Bradle auto, tak som sa musel k nemu vrátiť, čo je hneď cez 30 km. Potom som napríklad šiel na Kamzík a odtiaľ som bežal do Ovsišťa, čo bolo 42 kilometrov a takto som hopkal. A preto som si aj trúfol na tú Javornícku stovku.

pali_urbanik4_bendikfilms.jpg S behom ste začali až v seniorskom veku alebo ste behávali už skôr?

Od decka som robil gymnastiku a keď som bol 14 – 16 ročný junior, behal som kros po Ahoji. Bavilo ma preskakovať kmene, behať hore – dole kopcom, ale to bolo len také sporadické. Kondíciu som si udržiaval aj tancom, dva roky som tancoval v súbore. Potom na vojenčine som sa prihlásil na 10 kilometrové behy, aby som sa zbavil vojenského prostredia. Keď ma evidovali ako športovca, púšťali ma poobede von behať v teréne. Ale to tiež bolo také nijaké. A potom prišla rodina, zamestnanie.

Takže k behaniu ste sa vrátili po dlhých rokoch naozaj až v seniorskom veku?

Áno, tak to bolo. To som už mal po šesťdesiatke.

Čo na to povedali vaši najbližší? Keď ste im povedali, že si idete zabehnúť vyše 100 km?

Martin bol rád. My sme si so synom navzájom fandili. Manželka sa bála, pýtala sa ma, že čo si chcem dokazovať. Nič som si nechcel dokazovať. Páčilo sa mi to a chcel som to skúsiť. Páčilo sa mi v bežeckej komunite. Sú to otvorení, kamarátski ľudia, hneď si s každým tykáte, rozprávate sa o behu a niekedy aj o súkromí, sú to fajn ľudia.

Ani o svoje zdravie ste sa nebáli? Poradili ste sa s lekárom, či je takéto behanie pre vás bezpečné?

Nie, vždy som sa cítil dobre, nemal som žiadne zdravotné problémy. Pohybu som mal dosť na chalupe, možno aj to ma držalo pri sile. Ale bol som na preventívnej prehliadke v nemocnici, posadili ma na bicykel, pomerali a povedali, že mám tlak, srdce v poriadku, že zvládnem takú zaťaž a môžem behávať ďalej.

pali_urbanik2_bendikfilms.jpg Ani kĺby sa vám neozvali?

Nie, vôbec o nich neviem. Ale to nie som len ja, bežcov ako ja je veľa. Taký pán Bazala mal 82 rokov, keď zabehol z Bratislavy až na Bradlo. Po asfalte vyše 80 kilometrov. To by som ja nedokázal. To je hrozné po asfalte behať toľko kilometrov. Ja som mu robil len servis.

Vy ste zas v sedemdesiatke zabehli celého Štefánika, teda 144 kilometrov. Ako vyzerala vaša príprava?

Každý druhý deň okolo 14 – 16 kilometrov na udržiavanie a cez víkend som vybiehal z domu na Kamzík alebo som sa odviezol autobusom na Pezinskú Babu a odtiaľ som bežal do Bratislavy, to má 28 kilometrov. Teda okolo 75 kilometrov týždenne. Mal som takú pohodu, všetky priaznivé okolnosti sa zbehli, šlo to fajn. Keď mi Martin povedal, že nemusím značkovať, že on si to zabezpečí, venoval som príprave všetko, čo sa dalo. Dva mesiace pred Štefánikom som sa ešte otestoval na Lazovej stovke. Išlo mi to veľmi ľahko, bez problémov. Tak som si povedal, že toho Štefánika musím dať, aj keby som tam mal život nechať. To by ste neverili, ako veľmi som bol namotivovaný. Týždeň pred ním som sa šetril, keď mi Martin zavolal, že ešte časť trate treba označkovať. Tak som si ešte dal okolo 60 kilometrov pred štartom.

Štefánika nedokončia mnohí oveľa mladší bežci, kde sa vo vás zobrala tá sila?

Treba sa na to pripraviť aj psychicky. Treba sledovať telo, naučiť sa čo jesť, čo vám urobí dobre. Už po 40 – 50 km v kopcoch sa môžu objaviť prvé problémy, musíte byť na ne pripravený. Niekto si dá trochu piva, druhý si dačo zaje, banán so soľou alebo niečo iné, čo má vopred odskúšané, overené. Keď začína nejaký neduh v tele, keď sa telo začne brániť, musíte vedieť diagnostikovať, aké to bude mať pokračovanie. Napríklad si sadnem na päť minút, vytrasiem si nohy, ruky, niekto si zdriemne na pár minút. Bez toho, aby ste poznali svoje telo, čo vám vie vyparatiť, je to veľmi ťažké zvládnuť. Mne bolo na Kamzíku, teda na nejakom 107. kilometri, veľmi zle. Vedel som, že keď to dám zo seba von, že sa mi uľaví. Keby som to nemal odskúšané, keby som to nezažil predtým, možno by som sa zľakol a vzdal by som. Lenže ja som vedel, že to nebude mať pokračovanie, že keď si dám rožok s masťou a soľou a kofolu, že to pôjde.

Časový limit ste splnili, do cieľa ste dobehli za 31 hodín a 16 minút. Ako ste sa cítili?

Sotva som v cieli vyšiel hore schodmi k soche Milana Rastislava Štefánika, aby som sa mu poklonil, ale bol som šťastný. Aj keď posledný. Až 70 bežcov vtedy Štefánika vôbec nedokončilo.

pali_urbanik3_bendikfilms.jpg A ešte stále máte chuť na dlhé behy?

Áno, máme s Martinom v pláne na budúci rok Javornícku stovku. Bol to náš prvý dlhý beh a chceli by sme si ho zopakovať.

To budete mať 75 rokov.

Ja to tak nerátam, takéto nejaké výročia.

Prečo nechodievate na klasické preteky? Polmaratóny, maratóny...

Po asfalte ma to nebaví. A okrem toho, tieto krátke preteky sú rýchle. Ja tú rýchlosť nemám, nechce sa mi tam trápiť. Ale na tohtoročnom bratislavskom maratóne ma kolegovia zaradili do krátkej päťkilometrovej štafety. Tak som sa jej z kolegiality zúčastnil a vôbec to nebolo zlé.


Foto: Viliam Bendík, BENDIKFILMS.COM

 

Zľavy na štartovné a iné výhody

Staňte sa našimi fanúšikmi