Dobehol som piaty od konca a strašne ma to nasr..dilo.

O rok som už krúžil na školskom ihrisku. Nemocnica nebola ďaleko, ale podvedome som nechcel riskovať, tak som to nepreháňal. Vlastne som behal kedy sa mi chcelo a koľko sa mi chcelo. Niekedy viac, inokedy menej. Že Vám to niečo pripomína?

Gympel aj výška prebehli v podobnom duchu. Na vojne „som bol obľúbený“, lebo okrem rozcvičiek som si sem-tam zabehal okolo kasína (kasární).  Kazilo to morálku mužstva a inšpirovalo veliteľov k trestom formou „kondičného behu (kým neodpadneš).

Prišiel reálny život s plnou dávkou stresu dospelákov a ja som hľadal únik. Spomenul som si na beh. A tak som sa do toho obul, najprv v čínskych teniskách. Otlaky, bolesti v krížoch, zodratá koža kde – kade po tele, odpor k behaniu.

To už nebolo len o hardvéri (bežeckej výbave) ale aj o softvéri (technika behu ani dýchania mi nič nehovorili). A tak som začal špehovať iných bežcov, čítať časáky.

Dnes behám svojou medveďou technikou, potrpím si na kvalitnú obuv a zo všetkého najviac sa sústreďujem na zážitky a precítenie behu.

Zbožňujem ten pocit, keď bežím v prírode a vnímam okolie a svoje pocity. Nemusí to byť lesný chodník, dokonca lepšie ak nie je, aspoň nemusím pozerať pod nohy a môžem sa kochať prírodou. Niekedy stačí pár stromov, kvetinový záhon, pekná záhrada.

Tých stimulov je ďaleko viac, o nich nabudúce. Čo baví na behu vás?