DOVERUN

Prežila som pokus o znásilnenie. Bežkyne, majte sa na pozore aj za bieleho dňa...

Prežila som pokus o znásilnenie. Bežkyne, majte sa na pozore aj za bieleho dňa...

 Odrazu zaútočil. Naplánoval si do mňa prudký náraz bicyklom z boku tak, aby ma zhodil do jamy pri ceste. Našťastie som bola rýchlejšia. Inak by som už asi tieto riadky nenapísala...

Prečítala som si ix článkov o tom, ako sa majú mať bežkyne večer napozore, že ich môže po tme niekto prepadnúť. Ale že by na mňa niekto zaútočil počas slnečného nedeľňajšieho rána, to by ma nikdy nenapadlo. A vôbec, mala som pocit, že takéto scénky sú len v kriminálkach. Až kým som ju dnes nezažila na vlastnej koži.

Bolo štvrť na osem ráno, keď som sa vybrala odbehnúť si 13-kilometrovú tréningovú „dávku“. Po meste, po asfalte, po bežne používanej ceste. Prebehla som okolo kúpaliska, nákupného centra, priemyselnej štvrte, až som sa ocitla za Malackami pri novovznikajúcej obytnej štvrti Píniová alej.

Nikde ani živej duše, všetci ešte dospávali, obehla ma len jedna nákladná tatrovka. Kochala som sa slnečnými odrazmi na hladine Marheckých rybníkov a vôňou poľných kvetov. Vtedy som ho zaregistrovala...

Pes, ktorý breše...hryzie

„Dobehol“ ma odzadu na bicykli, očividne šiel z nočnej smeny z niektorej z fabrík v priemyselnej štvrti. Mal na sebe modré montérky, montérkovú blúzu i čiapku, na riadidlách nákupnú tašku. Chlap, akých je na svete miliarda. Ničím výnimočný, 55-65 ročný, štíhly, cca 170-175 cm vysoký. Šedivé vlasy a pod nosom veľmi husté sivé fúzy.

Vraj, či nechcem zviezť. Zakývala som nesúhlasne rukou a povedala, že nie, že ja si bežím svojou cestou a on nech si ide po svojom. A potom to začalo... Že aká som pekná, že on je ešte schopný, chrlil jeden nechutný návrh za druhým. Pomyslela som si, že toto nevyzerá dobre, ale že snáď je to len veľkohubý chmuľo. Veď pes, ktorý breše, nehryzie.

Bola som ticho, len som trochu zrýchlila a dúfala, že ho moje mlčanie odradí a pôjde kade ľahšie. Keď sme míňali rodinné domy v Píniovej aleji, rozmýšľala som, že tam zabočím, akože som už doma. Ale hneď som túto myšlienku zavrhla, že nebudem robiť z komára somára, dedo je určite neškodný, veď už aj prešiel na druhú stranu cesty. Síce stále išiel súbežne so mnou, ale už aspoň neotravoval.

Bol to boj

Vtom som v diaľke konečne uvidela hlavnú cestu na Bratislavu, sláva, tam mi dá pokoj, pomyslela som si. Lenže aj jemu došlo, že buď teraz alebo nikdy. Po očku som ho periférnym pohľadom stále sledovala. A to ma zachránilo.

Odrazu zaútočil. Krížom cez cestu nabral rýchlosť a mieril s bicyklom z boku rovno na mňa. Náraz by ma zhodil do jamy vedľa cesty a neušla by som mu. Premyslené to mal dobre. Našťastie som bola rýchlejšia. V poslednej chvíli som vyšprintovala a on skončil v tej jame aj s bicyklom sám. Bežala som, čo to dalo smerom na hlavnú cestu. Mala som už ale v nohách sedem kilometrov, srdce bilo od strachu ako splašené, ďaleko by som preto neušla. Otočila som sa, aby som videla, čo robí.

Sedel na bicykli a opäť mieril priamo na mňa. Začala som strašne silno kričať o pomoc. Tú bezmocnosť, keď som si uvedomila, že ma nikto nepočuje a som tu len ja a on, neprajem nikomu zažiť. Nemala som pri sebe mobil, aby som volala o pomoc, ale ani by mi nepomohol. Nestihla by som si odomknúť obrazovku a vytočiť 158. Na to bol rýchly.

Akosi automaticky som sa snažila byť otočená k nemu stále tvárou, aby som videla, čo robí a uhýbala som sa jeho nájazdom. Podarilo sa mi nakoniec došprintovať na hlavnú cestu. V nádeji, že tu mi dá konečne pokoj, som zastavila uprostred cesty a obzrela sa.

Ako naschvál, nikde žiadne auto. Iba pomätený chlap, ktorého tvár stvrdla výrazom loviaceho zvieraťa. Strašné. Ani hlavná cesta ho neodradila a opäť zaútočil.

Nevládala som už  rýchlo bežať, tak som sa mu postavila na stredovej čiare tvárou a čakala, čo urobí. Opäť ma šiel zraziť. Pustil sa priamo na mňa bicyklom. Čakala som do poslednej chvíle a potom som uskočila doľava, zdrapila som ho za pravé rameno a celou silou som ho strhla na zem. Asi riadne narazil, lebo sa nevedel tak rýchlo pozbierať, ako predtým.

Konečne pomoc

Utekala som po strede cesty smerom na Malacky, až som po 20-tich metroch konečne uvidela v diaľke auto. Kričala som, mávala, prosila, nech zastaví.

Nemalo inú možnosť, iba zastať alebo ma zraziť. Šokovanému šoférovi som povedala, že ten chlap, čo sa zbiera zo zeme ma chce znásilniť, nech prosím neodchádzajú, ale zostanú stáť, až kým nepôjde ďalšie auto alebo ten smrad neujde. (V tom šoku ma ani nenapadlo poprosiť ich, nech volajú 158)

Konečne mu došlo, že prehral, sadol na bicykel a prášil smerom do Plaveckého Štvrtka. Ak by šlo nejaké auto mojím smerom, tak ho zastavím a poprosím o zvezenie. Ale nešlo. Tak som bežala, mala som posledných 5 kilometrov domov. Celý čas som sa v strachu obzerala, či nevybehne odniekiaľ z krovia a snažila sa bežať ako najrýchlejšie som vedela, do mesta. Až pri pumpe DAPAX a prvých domoch som si vydýchla...

Už nikdy sama na ľudoprázdne miesto...

Ak by bol ten chlap mladší, neušla by som mu. Ak by sa mu podarilo do mňa naraziť, tiež by som mu neušla. Ak by bola hlavná cesta ešte o pol kilometra ďalej, takisto by ma dostal. Stačilo spanikáriť a bolo by po mne. Hnusná, strašidelná predstava. Bol by si prišiel na svoje a zabil ma. Mal to v očiach...

Aj keď píšem tieto riadky, mám pocit, že to bol iba nejaký film a nie skutočnosť. Hoci som sa ubránila a nič sa mi nestalo, nahlásila som to na polícii. Podľa mňa ho majú možnosť vypátrať, viem ho identifikovať, ale bude to iba tvrdenie proti tvrdeniu. Nevadí, aspoň ho budú mať v merku.

Nikdy by som si neodpustila, keby som to nenahlásila a on by to skúsil opäť. Nedajboh na druhý pokus úspešne...

 

Autor: Slávka Lorencová

 PR špecialista

Tie najlepšie nápady prichádzajú po desiatom kilometri.

Ďalšie články autora

Ako sme chceli založiť Svetový deň behu

Premýšľali sme o tom už dlhšie. Keď sme sa rozhodli podporovať beh a bežcov, tak poriadne a so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so Svetovým dňom behu. Veď svoj deň už majú tučniaky, toalety a ufóni, prečo by ho nemohli mať aj bežci?

Vďaka za neúspech...

 Neviem, ako sa hovorí človeku, ktorý v každej životnej situácii vidí nejaký zmysel. Ale viem, že je určite šťastnejší, ako tí, čo sa vypytujú „Prečo ja? Prečo sa to muselo stať práve mne?“

"Babuľky, cvičkajte len jemnúčko"

Tieto slová som si prečítala na internete v diskusii žien, ktoré si navzájom radili, kedy je najlepšie začať cvičiť po pôrode. Nejdem tu rozoberať jej úroveň, ide mi o obsah.

O Radovi

 Pred pol rokom som písala o tom, či je smrť na pretekoch skutočnou hrozbou, alebo len nafúknutou bublinou. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa ma o pár mesiacov táto otázka osobne dotkne.

Odtrhnutá z reťaze

 Nebol to môj celoživotný sen, ale tak nejak sa mi v 42. rokoch pritrafilo odbehnúť 42 kilometrov. Môj prvý maratón. A stál za to...

Nechaj ma tu, zavolám si vrtuľník

Soľ je vie byť pre bežca naozaj nad zlato. Najmä ak vás čaká 53 km po kopcoch s prevýšením 1800 metrov a pri teplote 26 °C. Bez nej si môžete volať vrtuľník.

Ilúzia o peknom behu

 Ako som vyskúšala novú diagnostiku Run3D, čo presne s vami urobia a čo sa o sebe dozviete. Ja sa idem učiť behať odznova.

Kopce neznášam. Ale ich aj milujem

Mám dve veľmi obľúbené bežecké trate v Malých Karpatoch. A zároveň ich strašne neznášam. Ktorá z emócií prevláda, závisí od toho, či sa ešte len chystám vybehnúť, práve po nich bežím alebo ich už mám za sebou.



Zľavy na štartovné a iné výhody

SÚŤAŽ: Zabehni si stovku s Jánom Volkom

 Chcete si vyskúšať beh na 100 m s najrýchlejším Slovákom všetkých čias? Zapojte sa do našej súťaže, troch z vás zoberieme na nezabudnuteľné stretnutie s Jankom Volkom.

Staňte sa našimi fanúšikmi