DOVERUN

Vďaka za neúspech...

Vďaka za neúspech...

Neviem, ako sa hovorí človeku, ktorý v každej životnej situácii vidí nejaký zmysel. Ale viem, že je určite šťastnejší, ako tí, čo sa vypytujú „Prečo ja? Prečo sa to muselo stať práve mne?“

Keď sa mi vlani narodil štvrtý syn, povedala som si, že je čas zopakovať malý bežecký zázrak z roku 2013, keď som si sťaby nováčik v behu na 10 km dobehla do cieľa po osobný rekord v čase 47:28. Napriek slabšiemu tréningu som bola naivne presvedčená, že aj tento rok si vo Viedni zabehnem po osobák.

Ráno pred pretekmi však môj najdrahší celý zozelenel. Vraj sa večer prejedol. Zneistela som – hádam ma len bude môcť povzbudzovať pri trati, ako pred dvoma rokmi? Potrebujem to!

Prešli sme autom sotva 15 kilometrov a už z kompy kŕmil ryby v Morave... Začalo mi byť jasné, že toto bude deň blbec. Cesta metrom bola rovnakou katastrofou, ešte že sme mali so sebou igelitovú tašku.

Uhýbala som spýtavým pohľadom ostatných cestujúcich, hanbila som sa ako pes a začal sa ma zmocňovať aj hnev. „To sa musel prejesť práve deň pred mojimi pretekmi?“ Samozrejme ma na štart nešiel odprevadiť, po vystúpení z metra sa zvalil do trávy pri štadióne ako mech. Meškali sme, do štartu ostávalo 15 minút. Nechala som mu teda na krku dve deti a dúfala som, že mu trojročný Emilko niekam neujde. Pobrala som sa na štart vzdialený asi 10 minút peši od štadióna. V polke cesty som si spomenula na vodu, ostala v kočíku. Smola.

Medzitým sa teplota vzduchu vyšplhala, mala som pocit, že na 300 stupňov. Bola som smädná ako ťava a to ešte nezaznel výstrel z pištole. Bolo mi do revu. Toto má byť môj deň? Veru nebol. Mala som pocit, že bežím ako o život a pritom ma všetci predbiehali. Psychika v keli, dych v keli, nohy v keli, chlapa a detí pri trati nebolo. Výsledný čas 49:29 bol totálnym sklamaním. O celé dve minúty horší, než pri mojej premiére.

Dostala som poriadne po nose. Tak mi treba... 

Po mojom prvom bežeckom úspechu pred tými dvoma rokmi, uspokojená výsledkom, pyšná na seba, som sa totiž po pretekoch na behanie úplne vykašľala. Veď som už dosiahla úspech, nie? Načo sa mám zase naháňať spotená po parku, keď gauč je taký pohodlný... Celkom som stratila motiváciu. Mala som pocit, že výsledky sa dostavia samé aj bez tréningu, veď telo má dobrú pamäť. Naivka...

Musela som takto naraziť, aby som sa spamätala. Pretože moja prvá zmysluplná myšlienka po pokazených pretekoch bola: Veď ja vám (sebe) ešte ukážem! Ja to pod tých 45 raz dám. Hneď zajtra začínam poriadne trénovať! A trénujem. Pod 45 minút na 10 km som sa zatiaľ síce nedostala, ale mám za sebou celkom slušný polmaratón a idem ďalej.

Vďaka Ti, Bože, za neúspech...


PS: Nakoniec sa tiež ukázalo, že môjho drahého zložil vírus a nie preplnený žalúdok..

 

Autor: Slávka Lorencová

 PR špecialista

Tie najlepšie nápady prichádzajú po desiatom kilometri.

Ďalšie články autora

Ako sme chceli založiť Svetový deň behu

Premýšľali sme o tom už dlhšie. Keď sme sa rozhodli podporovať beh a bežcov, tak poriadne a so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so Svetovým dňom behu. Veď svoj deň už majú tučniaky, toalety a ufóni, prečo by ho nemohli mať aj bežci?

"Babuľky, cvičkajte len jemnúčko"

Tieto slová som si prečítala na internete v diskusii žien, ktoré si navzájom radili, kedy je najlepšie začať cvičiť po pôrode. Nejdem tu rozoberať jej úroveň, ide mi o obsah.

O Radovi

 Pred pol rokom som písala o tom, či je smrť na pretekoch skutočnou hrozbou, alebo len nafúknutou bublinou. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa ma o pár mesiacov táto otázka osobne dotkne.

Odtrhnutá z reťaze

 Nebol to môj celoživotný sen, ale tak nejak sa mi v 42. rokoch pritrafilo odbehnúť 42 kilometrov. Môj prvý maratón. A stál za to...

Nechaj ma tu, zavolám si vrtuľník

Soľ je vie byť pre bežca naozaj nad zlato. Najmä ak vás čaká 53 km po kopcoch s prevýšením 1800 metrov a pri teplote 26 °C. Bez nej si môžete volať vrtuľník.

Ilúzia o peknom behu

 Ako som vyskúšala novú diagnostiku Run3D, čo presne s vami urobia a čo sa o sebe dozviete. Ja sa idem učiť behať odznova.

Kopce neznášam. Ale ich aj milujem

Mám dve veľmi obľúbené bežecké trate v Malých Karpatoch. A zároveň ich strašne neznášam. Ktorá z emócií prevláda, závisí od toho, či sa ešte len chystám vybehnúť, práve po nich bežím alebo ich už mám za sebou.



Zľavy na štartovné a iné výhody

SÚŤAŽ: Zabehni si stovku s Jánom Volkom

 Chcete si vyskúšať beh na 100 m s najrýchlejším Slovákom všetkých čias? Zapojte sa do našej súťaže, troch z vás zoberieme na nezabudnuteľné stretnutie s Jankom Volkom.

Staňte sa našimi fanúšikmi