Od Vianoc žijem dva bežecké životy. V tom prvom behávam 19 – 30 kilometrové traily tempom okolo 5:20 a v tom druhom len 3 km v parku tempom nad 6. Pri oboch cítim nevýslovné šťastie, každé z iných dôvodov.

Keď mali moji starší synovia 13 rokov, prestali športovať. Z ničoho nič. Najskôr najstarší a o dva roky neskôr aj druhý v poradí. Bez vysvetlenia. Vraj ich už pohyb nebaví.

Nerozumela som tomu a trápilo ma to. Športujem od svojich siedmich rokov a nikdy ma to neprestalo baviť. Vyše 30 rokov som aktívne hrala basketbal. Svojim synom som vždy išla príkladom, naučila som ich plávať, bicyklovať, lyžovať, snowboardovať. Tiež hrali basket, najstaršieho bavilo aikido a oboch chvíľu i plávanie.

Ale dovŕšili 13-ty rok a športu dali zbohom. Prosila som ich, nech si vyberú hocijaký šport. Hocijaký a ja ich v ňom podporím. Nezabralo. Jeden sa zavŕtal do knižiek, druhý do hudby a počítačov. Čo vám poviem, moje športové a zdravotnícke srdce plakalo. Až do toho čudného roku 2020.

Obaja chlapci sú už vysokoškoláci a obaja si obuli bežecké tenisky. Sami od seba. Najskôr s tým začal mladší. V lete vytiahol bicykel a začal sa na ňom túlať po kopcoch. Potom sa z času na čas prebehol.  Sledovala som to s otvorenými ústami a vypúlenými očami. A keď mi v novembri z Anglicka zavolal najstarší syn, či mu neporadím nejaké dobré bežecké tenisky, skoro som odpadla.

Samozrejme mu hneď na účet leteli odomňa aj potrebné peniaze. „Len nech si to nerozmyslí, len nech si to nerozmyslí,“ prosila som v duchu. Nerozmyslel. Začal behávať. Na začiatku to boli len dva kilometre indiánskeho behu v priemernom tempe cez sedem minút. Nevedela som sa dočkať, kedy sa mi obaja vrátia na Vianoce domov a budeme behávať spolu.

Dôvod, pre ktorý sa rozhodol behávať najstarší syn, bol čisto racionálny - zlepšenie kapacity pľúc a ostatné zdravotné prínosy kardia. Snáď v ňom raz nájde aj záľubu. Ak nie, nevadí – postačí, ak pri ňom zostane aj z tých racionálnych dôvodov.

Naše prvé behy boli trojkilometrové s dvomi, potom už len s jednou pauzou na vydýchanie. Tie posledné už boli bez pauzy a dokonca ich celé prerozprával. Naposledy sme sa dostali na priemerné tempo 6:01 min/km a ďalší plán je začať naťahovať dĺžku. Pomaličky, postupne, trpezlivo.

Milujem tieto naše spoločné „vykecávačky“. Niekedy to vyjde tak, že sa vrátim s manželom z nášho dlhého a relatívne rýchleho behu a vzápätí vyrážam so synom. On buduje, ja regenerujem.

Ďakujem roku 2020 za to, že ukázal mojim starším synom cestu späť k športu. A dúfam, že z nej nezídu, keď sa vrátia na internáty. Vlastne, dúfam, že z nej už nezídu nikdy...