Bolo to niekedy po 300 kilometroch jazdy do Košíc na maratón, keď už ani neviem kto z nás dvoch zahlásil, že budúci rok skúsime prvé poriadne ultra. Zaháňajúc pochybnosti, či zvládneme dovtedy natrénovať a hlavne netušiac, že svojich prvých 112 km pokorím už o štyri dni...

Kým sme dorazili do košického hotela, mali sme premyslený bežecký plán na rok 2020. V apríli sa otestujeme na 53 km Kamzík-Baba-Kamzík a o mesiac nato dáme ultraštafetu STEFANIK TRAIL. Keď sme sa navzájom doubezpečovali, že sa určite stihneme na tých 60, resp. 84 km v Karpatoch pripraviť,  pustili sme ultra z hlavy a sústredili sa len na 42 km košickými ulicami.

Milujem behať so svojím mužom. Nik iný ma nevie tak parádne motivovať, aby som zo seba vydolovala úplne všetko a popri tom si beh ešte aj užívala. A hlavne, nik iný by mi asi nerobil nosiča vody, tempára a mentálneho kouča v jednom a tešil sa v cieli z môjho osobáku 3:43, hoci sám mohol byť ešte rýchlejší. 

24 hodín na 750 metroch

O štyri dni na to ma čakala 24-hodinovka na podujatí No Finish Line. Vedela som, že po maratóne budem unavená, a tak som si povedala, že zabehnúť aj 3 x 15 km bude fajn. A možno sa s nejakou tou chôdzou spolu nazbiera tých kilometrov aj 50. Uvidíme.

Bežalo sa na 750 metrovom úseku nábrežia Dunaja. Hore – dole, hore – dole. Na prvý pohľad čisté psycho. Otravujú ma aj dvojkilometrové okruhy, nerada po nich behám, preto som netušila, ako zvládnem vôbec prvú pätnásťkilometrovú porciu na tejto minitrati.

Poviem vám, ubehlo to ako voda. Nebežala som sama, ale spolu s kolegami z práce. Debatovali sme, míňali sa oproti, zamávali si, usmiali sa, prehodili nejakú motivačnú vetu a... bežali. Únava z maratónu mi sama naordinovala rozumné tempo 6:20 – 6:15 min/km. A prvá pätnástka bola za mnou.

Toto je "flow"

Zašla som do šatne, že si dám hodinku – dve pauzu a potom sa pustím do ďalšej 15-tky. Lenže po piatich minútach odpočívania mnou začalo všetko šiť. Čo budem sedieť, keď sa mi ešte chce behať? Tak som sa vrátila na trať a dala ďalšiu pätnástku. A ešte jednu a ešte jednu, až odrazu bolo osem hodín večer a za mnou 69 kilometrov.

S úsmevom, v pohode a s chuťou vrátiť sa, len čo si na chvíľku oddýchnem. Asi mesiac dozadu som na jednej prednáške počúvala Jana Mühlfeita, ako vysvetľuje, čo je to flow - stav mysle, kedy športovec podáva najlepšie výkony. Kedy nič nie je dôležitejšie, ako to, čo práve robí. Nič ho nevyrušuje, sústredí sa len na svoj výkon a dáva mu to zmysel. Tak presne takéto pocity som na No Finish Line zažívala aj ja. Aj o tretej ráno stále na tých istých 750 metroch.

Mojou motiváciou bolo zabehnúť čo najviac kilometrov pre náš tím, teda bola tam mne vlastná súťaživosť. Ale nikdy by sa mi to nepodarilo bez druhej časti motivácie – každý jeden prejdený kilometer znamenal jedno euro pre choré deti. Na konkrétnu pomoc Národnému ústavu detských chorôb. Vďaka tejto motivácii som sa dostala do flow. A po 24 hodinách som už ale naozaj unavená vypla svoje hodinky, ktoré mi napočítali 112 km.

Viem, že ultra v kopcoch budúci rok tiež zvládnem, stačí nájsť tú správnu motiváciu. O jednej už tuším a neviem sa dočkať...

Foto: Peter Gašpar