DOVERUN

Nechaj ma tu, zavolám si vrtuľník

Nechaj ma tu, zavolám si vrtuľník

Posledná aprílová nedeľa nám ukázala, že soľ je vie byť naozaj nad zlato. Najmä ak idete bežať 53 km po kopcoch s prevýšením 1800 metrov pri teplote 26 °C.

Na tohtoročné preteky Cross Country Baba Kamzík s Mitickou sme sa veľmi tešili. Bola to na nich naša premiéra, hoci Malé Karpaty máme za domom a zopár kopcov sme v nich už s mojím Vladkom pobehali. Ja som si vybrala 26 km trať z Baby na Kamzík, Vladko 53 km z Kamzíka na Babu a späť.

Môj tajný cieľ bol zabehnúť trať pod dve a pol  hodiny. Vladko chcel bežať tak, aby na Babu dobehol presne v čase môjho štartu a do cieľa by sme dorazili spolu. Cítila som sa fantasticky, natrénované sme mali, gély, vodu, magnézium sme si niesli v ruksakoch na chrbte.

Prvá polka nášho plánu vyšla bravúrne. Na prvý pohľad. Vladko sa naozaj na Babe objavil presne v čase môjho štartu. Ale vykazoval akúsi chybu v systéme. Zdal sa mi byť po tých prvých 26 kilometroch nejaký vyčerpaný, zablatené tričko prezradilo, že sa niekde musel „vysypať“. Hovorím si, nevadí, dobije baterky, doplní ionťákom minerály, šupne si soľ, magnézium, cukry a ideme na to.

Error

Zaradila som sa na koniec štartového poľa 26-tkárov a vyrazili sme. Teda, ja som vyrazila. Vladko sa pohyboval nejako nezvyklo ťažkopádne a stále ma brzdil, nech sa nikam neženiem. Po mojich prvých piatich kilometroch a jeho 31 kilometroch to prišlo. Krásne zľahka s radosťou si vybieham mierny kopček, keď odrazu za sebou začujem buchot. Obzriem sa a Vladko na zemi.

Silný kŕč (dozvedám sa, že nie prvý) ho poslal dole. Našťastie sa nezranil, ba keď som mu pomohla nohu narovnať, na jeho tvári sa objavil blažený úsmev. Ležal tam s pohľadom upretým na oblohu a hovoril mi: „Nechaj ma tu, ja si zavolám vrtuľník.“ Vedel, že chcem bežať rýchlejšie a nechcel mi pokaziť moje traťové ambície. Na tie som sa však v tom momente hneď vykašľala. Neverím, že by niekto dokázal nechať svojho parťáka v takomto stave napospas osudu a bežať si pre svoj vlastný pekný výsledok...

Keď magnézium nestačí

Magnézium sa mu už minulo, no úžasní okolobežiaci pretekári ponúkli zo svojich zásob. Vďaka nim sa Vladko postavil na nohy a pokračovali sme ďalej. No prešli sme možno len tri kilometre, keď sa opäť sklátil k zemi. Nechápala som to, veď magnézia a cukru mal v sebe dosť, vody tiež, na Babe si dal soľ...

Teda, to som si iba myslela, že si dal. Vysvitlo, že ju na občerstvovačke nikde nevidel (ale bola tam), a tak bežal ďalej bez nej. V tom teple počas prvej polovice trate, ktorá bola náročnejšia ako cesta späť, vypotil všetky minerály. Preto magnézium už nezaberalo. Potreboval obyčajnú soľ. Ktorú sme, samozrejme, nemali.

Také silné kŕče, ako mu deformovali nohy, som v živote nevidela. Takmer plakal od bolesti, bežať už vôbec nedokázal, samotná chôdza mu robila obrovský problém. Často sme zastavovali a napravovali pokrivené svaly. K najbližšej občerstvovacej stanici na Bielom kríži nám chýbalo ešte niekoľko kilometrov. Snažila som sa ho opatrne povzbudzovať tak, aby som ho tým nerozčuľovala, ale zároveň aspoň trošku motivovala ísť ďalej.

My sa vrátime

Čaro týchto pretekov je aj v úžasnej spolupatričnosti pretekárov. Vďaka soľnej tabletke od okolobežiacej (ne)súperky dokázal môj drahý k tomu Bielemu krížu nie, že dokráčať, ale doklusať.

Tam do seba nasypal drahocennú NaCl, poriadne ju zapil a odrazu bol ako vymenený. Opäť sme bežali. Hurá! Samozrejme, nebol to výkon, aký by sme zo seba vydali, keby sa neobjavili spomínané komplikácie, ale bol to beh. Dokonca aj do cieľa hore zjazdovkou sme vybehli a nie dokráčali. No a čo, že môj čas bol o celú hodinu horší, než som chcela a tak trochu som uzatvárala výsledkovú listinu. Dôležité bolo, že sme do toho cieľa dorazili spolu a pre Vladka nemusel letieť žiaden vrtuľník.

O rok ideme Babu Kamzík určite zase. Každý to svoje - Vladko 53 km a ja 26. Sú to nádherné preteky. Asi najkrajšie, aké som doteraz zažila. A už vieme, ako na ne :-)
 

biely_kriz.jpg

Vytúžená soľ čakala na Bielom kríži


v_cieli.jpg

V cieli nám už bolo hej :-)
 

Autor: Slávka Lorencová

 PR špecialista

Tie najlepšie nápady prichádzajú po desiatom kilometri.

Ďalšie články autora

Ako sme chceli založiť Svetový deň behu

Premýšľali sme o tom už dlhšie. Keď sme sa rozhodli podporovať beh a bežcov, tak poriadne a so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so Svetovým dňom behu. Veď svoj deň už majú tučniaky, toalety a ufóni, prečo by ho nemohli mať aj bežci?

Vďaka za neúspech...

 Neviem, ako sa hovorí človeku, ktorý v každej životnej situácii vidí nejaký zmysel. Ale viem, že je určite šťastnejší, ako tí, čo sa vypytujú „Prečo ja? Prečo sa to muselo stať práve mne?“

"Babuľky, cvičkajte len jemnúčko"

Tieto slová som si prečítala na internete v diskusii žien, ktoré si navzájom radili, kedy je najlepšie začať cvičiť po pôrode. Nejdem tu rozoberať jej úroveň, ide mi o obsah.

O Radovi

 Pred pol rokom som písala o tom, či je smrť na pretekoch skutočnou hrozbou, alebo len nafúknutou bublinou. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa ma o pár mesiacov táto otázka osobne dotkne.

Odtrhnutá z reťaze

 Nebol to môj celoživotný sen, ale tak nejak sa mi v 42. rokoch pritrafilo odbehnúť 42 kilometrov. Môj prvý maratón. A stál za to...

Ilúzia o peknom behu

 Ako som vyskúšala novú diagnostiku Run3D, čo presne s vami urobia a čo sa o sebe dozviete. Ja sa idem učiť behať odznova.

Kopce neznášam. Ale ich aj milujem

Mám dve veľmi obľúbené bežecké trate v Malých Karpatoch. A zároveň ich strašne neznášam. Ktorá z emócií prevláda, závisí od toho, či sa ešte len chystám vybehnúť, práve po nich bežím alebo ich už mám za sebou.



Zľavy na štartovné a iné výhody

SÚŤAŽ: Zabehni si stovku s Jánom Volkom

 Chcete si vyskúšať beh na 100 m s najrýchlejším Slovákom všetkých čias? Zapojte sa do našej súťaže, troch z vás zoberieme na nezabudnuteľné stretnutie s Jankom Volkom.

Staňte sa našimi fanúšikmi