Vlani koncom júna sa to stalo. Na firemnej porade vo Vysokých Tatrách som si bol dvakrát zabehať, veď vysokohorský tréning som si nemohol nechať ujsť. Radosť z behu v prekrásnej scenérii mi pokazila náhla tupá bolesť v pravom kolene.

Časom nabrala na intenzite, a tak som so zlými predtuchami navštívil úrazovú ortopedičku. Po všetkých vyšetreniach som sa v priebehu troch mesiacov ocitol na operačnom stole. Artroskopia, bolo treba odstrániť odtrhnutú časť vnútorného menisku. Tie tri mesiace vôbec neubehli ako voda, pretože som si ich naplnil množstvom pekných aj nepekných zážitkov.

Za všetky jeden. Po prvom vyšetrení som mal jasné odporúčanie nohu držať v kľude. Vydržal som 10 dní, potom, pod vplyvom prechodnej úľavy, som sa bol prejsť. Keďže sa mi dobre kráčalo, napadla mi hlúpa myšlienka (respektíve skvelá myšlienka mne hlupákovi) chôdzu skombinovať s behom.

Koleno sa rázne pripomenulo. V najhoršom možnom čase - pri schádzaní dolu svahom. Ak som si myslel, že ten posledný kilometer boli muky, tie skutočné nastali v noci, lebo som štartoval autom do Chorvátska. Cestoval som sám, nemal ma kto vystriedať, a tak ma v letovisku museli spoza volantu vykladať traja dospelí, lebo som z auta nevedel vystúpiť sám.

Operácia dopadla dobre, po štyroch dňoch som prvýkrát sedel na chvíľu na stacionárnom bicykli, do mesiaca som absolvoval prvý dvojkilometrový beh. A o tri mesiace som už dával zvyčajné desinky s mojimi obľúbenými spolubežcami na bratislavskom Kačíne.  Vravel som si, že oželená štafeta z Tatier k Dunaju bola len jednoročným výpadkom a cítil som, že forma vybehaná na schodoch v bratislavskom horskom parku nebola úplne v čudu.

Lenže! Prišla jedna novembrová nedeľa a niekde na 7-8 kilometri sa ozvalo ľavé koleno. Doprčic! K známej tupej bolesti sa pridala aj dosiaľ nepoznaná. Ako som sa dozvedel od rovnakej ortopédky, k meniskusu sa pridala aj plika. Výsledok si dokážete predstaviť. Žiadne behanie v zime, ktoré zbožňujem, navyše som musel zabudnúť na lyže aj na skialp.

Uff, náročná zima so zúfalou snahou o šport a bojom o udržanie si kondičky. Keď nič iné, aspoň som intenzívne plával kraulom. Iný štýl nešiel, viem len prsia a tie som plával ako po obrne, lebo som koleno nemohol riadne skrčiť.

Scenár sa opakuje, operovali ma toť v pondelok (12.3.) v jednom súkromnom zdravotníckom zariadení v hlavnom meste, zatiaľ s dobrým výsledkom (nechcem robiť reklamu, ale keby ste ho hľadali, nájdete ho v Petržalke pri Draždiaku). Rekonvalescenciu mi okorenil môj 1,5 ročný syn, ktorý mi čerstvo operované koleno vďačne „potľapkal“. Asi ho to baví, lebo sa o to opakovane pokúša. Vie, že s barlami nie som dosť rýchly na únik.

Verím, že všetko prebehne ako má čo najskôr, lebo sa chcem znova rozbehnúť a cítiť radosť. Áno, potrebujem beh, aby som sa cítil šťastný. Neviem, koľko budem vládať, ani či budem opäť tak intenzívne trénovať a už vôbec neviem, či sa objavím na tých „prekliatych“ schodoch, ale k behu sa určite vrátim. Hoc len zľahka, rekreačne. A ako som odpovedal kolegovi, teraz ma dúfam už nič nezastaví, veď v tretej nohe meniskus nie je.