DOVERUN

Michal Varga: Som rád, že som brata naviedol na triatlon

Michal Varga: Som rád, že som brata naviedol na triatlon

 Najskôr priviedol k triatlonu svojho brata Richarda, z ktorého je dnes olympionik, teraz k medailám zo svetových súťaží vedie ďalších talentovaných mládežníkov, ale pomáha i úplným nešportovcom vstať z gauča a zdolať polmaratón.

Si tak trochu v tieni svojho mladšieho brata, nemrzí ťa to? Predsa len si ho k triatlonu priviedol ty...

Richard je výnimočný športovec a veľmi rád uznám, keď je niekto lepší v živote alebo v športe ako ja. On jednoznačne poposúval rodinné limity a neskôr aj slovenské. Som rád, že som ho naviedol na triatlon a že môžem byť pri jeho úspechoch.

Čo rozhodlo, že si prestal  pretekať a dal si sa na trénerskú a manažérsku prácu?

V podstate nič nerozhodlo, bol to klasický príbeh pretekára, ktorý trénoval a vždy sa okolo neho motali ľudia. Najprv ako sparingpartneri, potom väčšia tréningová skupina a na záver vlastne som zistil, že organizujem sústredenie, výjazd na preteky. Až jedného dňa som si povedal, že sa budem tomuto celému venovať naplno. Celý tento proces trval skoro osem rokov.

Si z plaveckej rodiny, tvoj prvý šport bol teda asi plávanie, alebo nie? V akom veku si začal aktívne športovať?

My sme plavecká rodina. Naša babka plávala, naša mama plávala. A keď už neplávala, tak trénovala plávanie. A tak sme sa s bratom od mala pohybovali v bazéne. Vraj som v troch rokoch vedel preplávať 50 metrov. 

varga_m.jpg Chceli mať z teba rodičia úspešného športovca alebo to nechávali na teba – či, čo a koľko  sa ti bude chcieť robiť?

Mama ako bývalá úspešná Československá reprezentantka nás vždy viedla, aby sme boli cieľavedomí a vždy nechali za sebou viditeľný výsledok. Samozrejme si uvedomovala, že na niektoré veci nemám danosť, ale v tréningu mi vedela ukázať cestu.
Otec nás vždy povzbudzoval a vlastne aj dodnes povzbudzuje a teší sa z našich športových alebo tréningových úspechov. No vždy až po súčasnosť nám nechával voľnú ruku.

Aká bola tvoja cesta k triatlonu?

Ako som spomínal, som z plaveckej rodiny, no kvôli zdravotným problémom v mojich dvanástich rokoch som dva roky nemohol ísť do vody. Vypestoval som si chronický zápal stredného ucha. No a v štrnástich, keď som sa vrátil do bazéna, som zistil, že moje plavecké výkony sú na úrovni 12-ročného...

To ma nezlomilo, začal som tvrdo trénovať a do dvoch rokov som sa vrátil na slovenskej úrovni k tým najlepším, ako v žiackom veku. No samozrejme teraz už viem, že takýto skok jednoznačne  vedie k čiastočnej pretrénovanosti a stagnácii. A tak som začal hľadať alternatívy, kde viem využiť plávanie a hlavne dlhodobý športový výkon. Bolo to súčasne diaľkové plávanie a triatlon. A tak som začal chodiť na jednotlivé preteky a zbierať skúsenosti v mojich nových športoch. V 18-tich rokoch som sa definitívne rozhodol pre triatlon.

Tvoj najväčší športový úspech, na ktorý si patrične hrdý?

Nikdy som nedosiahol úspechy môjho brata. Vždy som bol športovec slovenských rozmerov, ktorý si zažil svojich  päť minút slávy. Či už ako 11- a 12-ročný v plávaní, keď som pobral plavecké medaile na Majstrovstvách Slovenska alebo ako diaľkoplavec, kde som mal možnosť sa pripravovať na vrcholné podujatia a následne pocestovať po rôznych diaľkoplaveckých zahraničných akciách.

A v triatlone alebo akvatlone sa mi tiež v mojich 20-tich rokoch podarilo postaviť na pódiá. No najväčšie osobné úspechy, ktoré si dnes vážim, sú, že vďaka športu mám veľa veľmi dobrých kamarátov po celom svete a mal som vďaka športu možnosť precestovať kus sveta.

Kedy sa Richard rozhodol, že to skúsi aj on? Bol si jeho vzor?

Tým, že Richard je odo mňa o sedem rokov mladší, tak veľa vecí odo mňa prebral priam automaticky a prirodzene skúšal aj športy, ako jeho starší brat. Prvý triatlon šiel, keď mal 12 rokov. A či som bol jeho vzorom, to sa treba spýtať jeho.

Aký bol tvoj vzťah k behaniu – pretrpel si ho alebo si ho mal rád?

Ja a beh, to bola dlhá cesta. Ako plavec som mal dobrú kondíciu, a tak som vedel prirodzene už aj na základnej škole dobre odbehnúť  12-minútovku. Dokonca som bol aj na nejakých základoškolských bežeckých pretekoch. No až keď som začal robiť triatlon, som pochopil, že dovtedy som vlastne nevedel behať a v osemnástich rokoch som začal robiť abecedu ako sa má. 

Aký je tvoj vzťah k behu dnes? Nechýba ti stratená forma?

Bežecká forma založená na čase mi určite nechýba, no vrátiť sa do polmaratónovej formy začína byť pre mňa výzvou. Myslím tým odbehnúť polmaratón bez nejakých následkov.

Okrem svojho brata ti pod rukami vyrástli ďalšie slovenské športové nádeje, dokonca majster sveta. Prezraď o nich viac.

Som rád, že som mal a mám možnosť pracovať s mládežou, ktorá má alebo mala najvyššie ambície. Mira Bednarovičová dosiahla v juniorskej kategórii tretie miesto na Majstrovstvách sveta v triatlone. Tomáš Kubek, ktorý už preteká medzi mužmi, ale v kategórii U 23 sa stal niekoľkonásobným medailistom či už na Majstrovstvách Európy alebo sveta v cross triatlone.

Je niečo, čo by si v časoch svojej aktívnej pretekárskej činnosti robil inak, keby si mal dnešné skúsenosti  trénera?

Neľutujem vôbec svoju športovú cestu. Však tá cesta mi ukázala všetky nedostatky, na ktorých som sa poučil a dnes aj tie chyby mi ukazujú nové smerovania svojich zverencov.

Čo všetko obnáša tvoja práca manažéra a trénera? Koľko máš zverencov?

Triax Bratislava má dnes 26 aktívnych členov a ďalších 30 pasívnych. Moja denná náplň  je jednoznačná -  ráno vstať a byť o 6:00 na plaveckom tréningu. Cez deň treba riešiť rôzne akcie, ktoré ako klub buď organizujeme alebo sa ich zúčastňujeme. Napríklad sústredenia, Akvatlon pre všetkých, Triatlon pre všetkých. No a poobede sa ide buď do posilňovne na tréning alebo bežecký alebo cyklistický - podľa toho, v ktorom dni sa nachádzame. A víkend je buď na pretekoch alebo tréningoch.

K tomu všetkému si sa stal aj niečo ako trénerom na diaľku v súťaži Z gauča na maratón. Ako toto všetko stíhaš? Čo v tvojom živote musí ísť bokom?

Človek bude mať vždy toľko toho, koľko si myslí, že unesie. To povedal nejaký múdry muž už v stredoveku. A ja k tomu pridávam, že k bežnému životu si človek musí dávať stále nejaké impulzy, stimuly, aby bol lepším.

Som rád, že som stal súčasťou projektu Z gauča na maratón, je to pre mňa možnosť spoznať iných ľudí, ktorí nie vždy sú zo športového prostredia. Motivuje ma táto skupina v tom, že musím nájsť recept pre nich, ako sa pripraviť na ich stanovený cieľ . A taktiež hlavne sledovať ich obraty a zmeny, ktoré dokážu urobiť oni z malého impulzu.

Čo by si rád v živote dosiahol?

Ako človek asi mal rodinu a zdravé deti. A ako tréner, aby každý, kto mal možnosť so mnou spolupracovať, aby si povedal, že som mu niečo dal, posunul ho, a spomínal na spoluprácu.

 

Zľavy na štartovné a iné výhody

Staňte sa našimi fanúšikmi