DOVERUN

Beh od Tatier k Dunaju nie je pre bábovky

Beh od Tatier k Dunaju nie je pre bábovky

Bola to jedna veľká katastrofa. Najskôr dostala infarkt autobatéria a po nej skoro aj my. Ani sme poriadne nevystrčili nos z roboty a už sa naše plány začali mrviť medzi prstami.
A to sme ešte netušili, že nám na aute vypadnú dvere, že sa nám na ňom rozbije okno, že budeme bežať cez povodeň uprostred búrky a že stratíme jedného člena tímu.

Prvé vytriezvenie z ideálneho scenára prišlo hneď v piatok ráno v požičovni áut. Jedno auto nemalo pravé spätné zrkadlo (čo pri 9-miestnej dodávke trochu zaskočí). Povedali sme si „nevadí“ a prilepili sme namiesto neho zrkadielko pôvodne určené na skrášľovanie upachtenej bežkyne.

Druhé auto sa tvárilo, že je v poriadku, až kým sme sa ho nepokúsili naštartovať. Z požičovne do Dôvery ešte prešlo, ale na našom parkovisku ho porazilo. Nevedno či zo slnka alebo predstavy, čo ho najbližšie dva dni čaká, jednoducho po otočení kľúčika v zapaľovaní neurobilo ani ťuk.

Kolega čarodejník

Nezabrala ani trištvrtehodinová resuscitácia cez káble, ani kúpa novej autobatérie. A keďže človek z požičovne vedel o autách asi toľko, že majú štyri kolesá a volant, oči i ruky sme začali vzpínať ku kolegovi, ktorý má na starosti firemný vozový park. Oplatilo sa. Fintu naoko mŕtveho auta prekukol, vymenil pokazenú poistku a iba s trojhodinovým sklzom sme konečne mohli vyštartovať. Prvé auto s našimi bežcami už bolo pri Hronskom Beňadiku...

Hromy – blesky a nohy vo vode

potopa.jpg V sobotu na štarte na pravé poludnie sa všetko zdalo byť v poriadku. Čakalo na nás 345 kilometrov rozdelených na 36 úsekov. Každý z nich mal od 7 do 12 kilometrov. Keďže nás bolo v tíme 12 bežcov, každý mal zabehnúť tri úseky. Lenže všetko bolo inak.
Prvú chuťovku si užil Rado, ktorý štartoval, keď ortuť na teplomeri ukazovala 33°C a štafetu odovzdával Hynkovi celý mokrý od dažďa pri teplote 18°C.

Ani Hynkov prvý úsek nebol práve ideálny, pretože vybiehal do hustého lejaku a oblohu nad ním pretínali blesky. Luxusný bežecký zážitok korunoval vyliaty potok. Už len pohľad z okna auta vyzeral desivo. Predstava, čo by sa stalo, keby práve na to miesto udrel blesk, hnala Hynka rýchlo hore strmým kopcom, hoci bežal po kolená v naproti nemu sa valiacej vode. Teda bežal... Miestami sa viac brodil.

Že nemal náhradné tenisky, bola v tom okamihu tá najmenej dôležitá vec.

Bez dverí, bez okna

car1.jpg Posádka druhého vozidla zatiaľ ratovala svoje auto. Najskôr pri otváraní ťažké posuvné dvere vyleteli z „koľajničiek“ a pokus o ich opravu skončil rozbitým bočným oknom. Veru ťažko sa hľadali slová chvály na autopožičovňu...


Nepoddali sme sa. Okno i dvere sme zalepili estetickým modrým igelitom a lepiacou páskou a na zadné sedadlá sme sa naučili preliezať cez dvere šoféra a spolujazdca.


Nie sme z cukru

  Bežali sme dňom i v noci, po tme cez cudzie mestá, lesy a polia. Tým šťastnejším sa podarilo pospať si zo dve hodinky pod šírym nebom alebo v aróme prepotených vecí v aute. Tí menej šťastní nespali vôbec. V nedeľu ráno sme mali za sebou presne dve tretiny cesty. Čakalo nás posledných dvanásť úsekov južným Slovenskom.

S ubúdajúcimi kilometrami však narastala teplota vzduchu. Tenisky sa lepili na rozpálený asfalt, nebola núdza o fatamorgánu. Peklo, ktoré sa vonku rozvalilo, urobilo zo súperov verných fanúšikov. Každý podával vodu každému, okolostojaci diváci ponúkali osvieženie bežcom bez ohľadu na to, z akého sú tímu. Vedeli, že budú odkázaní na rovnakú pomoc, keď sami pobežia. Pocit športovej spolupatričnosti tu zažíval svoj vrchol...

Nahí pred supermarketom

O nevšedný nedeľný zážitok sme sa postarali návštevníkom supermarketu v Šali. Vôbec nás netrápilo, čo si myslia, keď sa dopoludnia vybrali na nákupy a na parkovisku videli nahých chlapov oblievať sa navzájom vodou z bandasky. Bez sprchy to už naozaj ďalej nešlo. dietka.jpg A ani bez kadibudky. Pre štrajkujúce črevá jedného z nás sa stali dôležitejším cieľom, ako odovzdávky štafety. Skrátka šprint na krátke trate.

Hoci bol celý zelený, pokrútený, nenechal náš tím v štichu. Zaujímavou diétou, ktorá pozostávala z čokolády, suchárov, tyčiniek a koly, dal svoje telo dohromady a svoj tretí úsek zvládol na jednotku. Veď bežať je lepšie ako ležať. Toľko šťastia však už nemala Danka - predposledná bežkyňa nášho tímu. Zranená noha jej nedovolila nastúpiť na posledný úsek.

Nahradiť ju mohla jedine žena, inak by nás z našej kategórie organizátori vylúčili. Voľba padla na relatívne (veľmi relatívne) oddýchnutú Lenku. Spolu s Radom a Hynkom, ktorí sa okamžite ponúkli, že pobežia s ňou ako psychická podpora, teda v cieli mali v nohách viac než 40 magických kilometrov.

Dovidenia o rok

vcieli.jpg Šťastní, že sme to celé zvládli napriek všetkému, čo nás po ceste postretlo, v cieli strieľalo šampanské. Že štupeľ spadol na hlavu neďaleko stojacej súperke, nad tým sme sa už naozaj nepozastavovali...

A ako sme vlastne dopadli? Hoci sme štartovali so skromným cieľom - PREŽIŤ, náš tím Dôvera deťom skončil na fantastickom 7. mieste z 24 tímov v skupine a v celkovom poradí sme sa umiestnili na 76. mieste zo 188 štartujúcich družstiev.

Bežali sme za Dôveru a za slovenské deti. A preto sme do toho dali všetko.

 

Zľavy na štartovné a iné výhody

Výhercovia súťaže o štartovné

Poznáme výhercov súťaže o bezplatné štartovné na ktorúkoľvek disciplínu v rámci pretekov  Cross Country Baba - Kamzík s Mitickou, ktoré sa uskutočnia 29. apríla 2018.

Staňte sa našimi fanúšikmi