DOVERUN

Športový psychológ Tomáš Gurský: Jedna motivácia pre šport nestačí

Športový psychológ Tomáš Gurský: Jedna motivácia pre šport nestačí

Tvrdenie, že všetko je v hlave, nemá rád. Prekonávať krízy na pretekoch sa podľa neho dá naučiť a odporúča mať nie jednu motiváciu v športe, ale hneď viacero. Bard športovej psychológie na Slovensku Tomáš Gurský.

Máte bohaté skúsenosti s profesionálnymi športovcami, s reprezentantmi, ale vyhľadávajú vás aj amatérski športovci?

Menej, ale nájdu sa aj takí.

Akí?

Keby som to zhrnul za tie roky, robím športového psychológa vyše 30 rokov, tak za posledných 10 rokov sa mi vytvorila aj takáto klientela a sú to väčšinou ľudia, ktorí sú finančne za vodou a zistili, že musia byť aj zdraví, ak si chcú v staršom veku užívať kvalitný život. To je jedna skupina. A potom sú takí, ktorí nemohli robiť vrcholový šport v mladom veku a chcú si teraz niečo dokázať. Ale stále sú to hobbíci.

Akému druhu športu sa venujú?

Napríklad tenisu, golfu, plávaniu, behaniu.

Čo ich trápi? Prečo vás vyhľadávajú?

Tých prvých, teda tých, čo si chcú zlepšiť život, tí majú širšie otázky. Oni vlastne vykročili zo života workoholikov, ktorý devastoval ich zdravie, chcú pochopiť efekt pravidelného športovania pre zdravie a životnú pohodu. A tí druhí potrebujú mentálny tréning, aby im hlava nebránila v dosahovaní výsledkov, pretože na tréningu im to spravidla ide lepšie než v súťaži, ale práve tam si chcú niečo dokázať.

Máte od nich spätnú väzbu, či ste im pomohli?

Spätnú väzbu sa snažím získať vždy. Obvykle robím viac sedení v mentálnom tréningu a konzultačne. Chcem vedieť ako sa im darilo, kam sa posunuli.

Ako vyzerajú sedenia? Čo na nich presne robíte?

Často začíname motiváciou, aby neboli svojou motiváciou príliš hnaní – dosiahnuť svoj cieľ rýchlo a za každú cenu. Väčšinou, keď to preženú, tak sa zrania alebo získajú dokonca averziu voči danému športu. Prípadne sú frustrovaní, že im to nevyšlo. Extrémna motivácia na výkon vyzerá tak, že bežec každých desať sekúnd pozerá na hodinky, ako vyzerá jeho tepovka, či dodržiava krokový rytmus a pod.  Pre svoje najbližšie okolie pôsobia ako blázni, takže ide o to získať k športu širší a zdravší postoj.

A u tých druhých?

Tam je to klasický mentálny tréning, aký robievame aj u vrcholových športovcov. Teda, keď už sú na štartovej čiare, aby boli na výkon pripravení aj mentálne. Aby mali správnu stratégiu, správny „mind-set“ v hlave, aby správne dýchali v strese a ďalšie veci, ktoré k tomu patria.  

Dá sa pomôcť človeku, ktorý stratil svoju motiváciu tým, že dosiahol všetky ciele, ktoré si stanovil?

To je veľmi typické pre športovca, ktorý sa opiera len o motiváciu pomocou stanovenia cieľov. Dosiahnutím cieľa sa motivácia vytratí, takže treba stanoviť nový atraktívny cieľ. To je vždy individuálna otázka, ktorá sa nedá paušalizovať.

Ale posúvať svoje ciele ďalej sa tiež nedá donekonečna...

Nemusí byť cieľom stále lepší a lepší výkon. Je pochopiteľné, že s narastajúcim vekom to stále nejde zvyšovať. Treba sa stotožniť s novými motiváciami, napr. robiť to viac pre potešenie alebo pre zdravie. Ide o to, aby sa športovec so svojím športom dlhodobo dobre cítil.

A ako nakopnúť mladého človeka plného sily, ktorý si jedného dňa povie, že už sa mu nič nechce a na šport úplne zanevrie?

Vyhorení športovci sú špeciálna kategória. Tým, že dlhé roky tlačili na pílu a venovali tomu extrémne veľa času a energie, vyhoria. Možno z profesionálnych alebo iných dôvodov a šli na maximum. Vyhorení športovci svoj šport už nechcú ani vidieť a majú naň averziu. Napríklad plavec, ktorý akonáhle zacíti chlór, pocíti fyzickú nevoľnosť .

Tam je aké riešenie? Iný druh športu?

Buď to, alebo si k tomu svojmu nájsť úplne iný postoj. Začať z iného konca.

Napríklad?

Niektorí plavci, ktorí sa cítia byť vyhorení, prejdú na voľné plávanie na otvorenej vode. Alebo sa tomu začnú venovať spolu s deťmi, snažia sa do toho zapojiť rodinu. Veľmi dobre to funguje u žien, ktoré robili v minulosti intenzívne nejaký šport a potom motiváciu dokážu preniesť na svoje deti. U otcov sa častejšie stretávam s projekciu vlastnej nenaplnenej športovej túžby na dieťa.

Dnes je obľúbené tvrdenie, že všetko je v hlave...

Ja to tvrdenie nemám rád. Nemyslím si, že úplne všetko je v hlave. Samozrejme, každá myšlienka hlavou prechádza, ale keď chcete podávať vrcholné výkony, musíte byť pripravený v štyroch základných zložkách - fyzicky, takticky, mentálne a technicky. O hlave je to viac vtedy, keď treba podať výkon na hrane osobných možností. Buď ide o prekonanie vlastného limitu alebo rovnako kvalitnej konkurencie. Pokiaľ sú medzi športovcami veľké výkonnostné rozdiely, hlava nie je tým jazýčkom na váhach úspechu.

Prečo sa človek v určitom momente počas pretekov nedokáže preniesť cez krízu a vzdá, hoci má natrénované?

Prekonanie krízy je špecifický problém prekonania bolesti. V tréningoch sa treba naučiť pracovať mimo komfortnú zónu. Vtedy svaly už nechcú pracovať, nohy nechcú bežať, ale treba v sebe nájsť vôľu alebo mentálnu stratégiu ako toto štádium prekonať. Druhým problémom môže byť, že nemajú správne postavenú taktiku. Taktika a psychika spolu súvisia ako dve sestry. Keď máte dobrú psychiku, obvykle si viete udržať správnu taktiku. Dokážete ísť podľa plánu a to vám pomáha. Kto tohto nie je schopný a svoj výkon buď prepískne alebo naopak ide pod svoje možnosti, ostane na záver frustrovaný, že nepodal optimálny výkon.

Vie športový psychológ pomôcť naučiť sa sebaprekonávať?

Toto je kľúčová oblasť v sebaprekonávacích športoch. Treba analyzovať záťažové momenty a zamerať pozornosť na účinné stratégie zvládania. Keď sa športovec baví s psychológom o mentálnej kríze, získava nadhľad a niekedy sám objaví stratégiu ako krízu prekonať. Dôležité je objaviť prvý signál a spúšťací mechanizmus krízy. Bezprostredne musí prísť správna reakcia. Ak sa z nej postupne stane podvedomý stereotyp a návyk, obvykle má tým pádom športovec vyhrané.  

Na druhej strane sú ľudia, ktorí idú až za hranu. Napríklad ultrabežci. Čo núti človeka podávať takéto mimoriadne výkony?

To je špeciálna kategória ľudí. Oni sú úplne niekde inde svojím životným štýlom a spôsobmi ako podávať extrémne výkony. Často ide o uzavretú komunitu, ktorá si žije vlastným životom. Vzájomne si radia cez vlastné skúsenosti, ktoré sú jedinečné a neopakovateľné. Preto je tu problematický aj psychologický výskum. Ja nie som špecialistom na túto oblasť, preto sa k tomu nemôžem odborne vyjadrovať.

A potom je ešte kategória ľudí, ktorí nikdy nešportovali a ani nemajú v úmysle začať. Ako sa ich dá motivovať?

Antipatia k športu sa často vytvorí už v detstve. Niektoré deti neboli k športu vôbec vedené a v dospelosti jednak nie sú ochotní vystúpiť z komfortnej zóny. Je to spojené aj s obezitou a nedostatočnými pohybovými návykmi. Telesná výchova na školách v tomto smere získala veľmi zlú vizitku - ak sa ti nechce, nemusíš.  Časom sa to ukáže na zdravotnom stave a rýchlemu podliehaniu tzv. civilizačných chorôb. Myslím si však, že ani nad touto cieľovou skupinou netreba lámať palicu. Ak ich získame pre vhodný šport, ktorý ich baví, môžu si vytvoriť vzťah k športovaniu v ktoromkoľvek veku.

Vy ste boli vrcholový športovec, lyžiar, stále športujete?

Áno, stále lyžujem. Podarilo sa mi k zjazdovému lyžovaniu prebudovať svoj vzťah. Už si nepotrebujem dokazovať, že idem rýchlejšie ako ostatní, aj keď trochu to tam stále je, ale nie je to podstatné.

Aká je teda vaša motivácia?

Ja si udržiavam veľa rôznych športových motivácií, čo je asi najlepšie. Profesionálne sa tomu hovorí motivačná štruktúra. Teším sa z prostredia, v ktorom robím šport, teším sa z majstrovstva ako zvládať  rôzne svahy a trate s pohybovou ľahkosťou a mám aj sociálnu motiváciu. Trávim na horách čas s rodinou a učím lyžovať svoje vnúčence. Deti sa dnes učia pohyb v úplne iných podmienkach a obrovských možnostiach, ktoré sú k dispozícii. Lyžovanie je preto iné než bolo za mojich čias, tým pádom je to pre mňa aj zábava z objavovania nového. 


  PhDr. Tomáš Gurský, PhD

tomas_gursky.jpg

Bývalý slovenský reprezentant i tréner zjazdového lyžovania s vyše 30-ročnou praxou športového psychológa. Je spoluzakladateľom a prvým prezidentom Spoločnosti športovej psychológie na Slovensku (predchodcu Slovenskej asociácie športovej psychológie) a členom medzinárodnej skupiny FAST (Forum for Applied Sport Psychology in Top-Sport). Od roku 1990 vedie súkromnú psychologickú prax TOP-FIT. Spolupracuje so slovenskými reprezentantmi i s amatérskou klientelou.

 

Zľavy na štartovné a iné výhody

SÚŤAŽ: Zabehni si stovku s Jánom Volkom

 Chcete si vyskúšať beh na 100 m s najrýchlejším Slovákom všetkých čias? Zapojte sa do našej súťaže, troch z vás zoberieme na nezabudnuteľné stretnutie s Jankom Volkom.

Staňte sa našimi fanúšikmi