DOVERUN

Na maratón jar či jeseň? Je to jedno. Ale radšej Košice ako Viedeň

Na maratón jar či jeseň? Je to jedno. Ale radšej Košice ako Viedeň

Pôvodne som chcela porovnávať prípravu na maratón, ktorý sa beží v jeseni, s prípravou na jarný maratón. No keďže som svoju dvojku odbehla vo Viedni, bude to tak trochu aj porovnanie organizácie slovenských maratónov s tým „hoch“ rakúskym...

Svoj prvý maratón som bežala v októbri 2017 v Košiciach. Do konca života naň nezabudnem, pretože nám vyšiel absolútne dokonale. Úplne vo všetkom – v tréningu, keď sme mesačne nabehali cez 400 km, cez počasie v deň D, až po výkon samotný, keď sme s úsmevom na tvári dobehli do cieľa za 3:48 hod.

20190407_083632.jpg Po roku a pol som sa postavila na štart maratónu opäť. Rozhodli sme sa pre Viedeň, lebo sme chceli trať len s jedným okruhom. A tu nám nevyšlo nič. Tréningy cez zimu sa s letnou prípravou porovnať vôbec nedajú. Hoci sme behávali aj potme a v daždi či vo fujavici, energia na 400 km mesačne chýbala. V príprave sme najviac nabehali počas februára – 208 km.

Zmierení s tým sme upravili náš pôvodný cieľ zabehnúť Viedeň za 3:35 na „zvládnuť to pod 4 hodiny“. Dva dni pred štartom však Vladko dostal angínu a vyfasoval antibiotiká. No koniec, pomyslela som si. Ako to zvládnem bez svojho nosiča vody, udávača tempa, povzbudzovača? Už ani tie 4 hodiny sa mi nezdali byť reálne.

Na štarte 7 stupňov a ja v tielku... Napokon sa to akosi celé otočilo. Zistila som, že sa mi beží ľahúčko, až som sa každú chvíľu musela brzdiť, nech nebežím rýchlejšie, ako 5:30 min/km. Ešte na 37 kilometri to vyzeralo na osobný rekord v cieli! Obrala ma oň vlastná hlúposť.

Po ceste som stratila sacharidový gel. Keď som po ňom siahla na 25 kilometri, zistila som, že je fuč. A došla mi aj voda, ktorú som si niesla celý čas vo fľaši.

Tak som schmatla banán a vodu na občerstvovačke, všetko to do seba hodila a zaliala ešte jonťákom. Dora bláznivá... Stiahnuté vnútornosti sa s takýmto návalom občerstvenia nedokázali vyrovnať a na 38 kilometri sa poriadne ohlásili. Päť minút som sa sediac v kadibudke snažila upokojiť šialené kŕče v bruchu.

Po tomto neželanom oddychu ma pri behu ešte začalo poriadne pichať v boku a nie a nie sa vedieť nadýchnuť. Čo vám poviem. Posledné 4 km som si teda pekne odtrpela. Výsledný čas v cieli 3:57 ma vzhľadom na tieto okolnosti vlastne potešil...

Záver?

1/ Na dobrý čas v maratóne asi netreba mať nabehané brutálne objemy v príprave a aj na jar sa dá 42 km zabehnúť v peknom čase.
2/ Radšej si nabudúce vodu z pohárika prelejem do svojej fľašky, nech z nej môžem stále len po troške odchlipkávať.
3/ Gél si pripevním múdrejšie a poistím sa aj hroznovým cukrom vo vrecku.

A čo tá rakúska organizácia?

Ostala som z nej v rozpakoch. Za štartovné pre jedného sme dali 95 eur. Za to sme na prezentácii dostali čip, číslo, zicherky, reklamu na Sparkasse a bulletin podujatia. Doplácať bolo treba za čip, za tričko i za fotky po pretekoch. Buď celý balík fotiek za 50 eur alebo 20 eur za jeden kus. Môžem sa na ne vykašľať.

A na trati? Voda, jonťák a banán. O čokoláde a ďalších druhoch občerstvenia, ako som zažila v Košiciach, môžu bežci vo Viedni len snívať. Je pravda, že trať a zázemie v cieli boli vo Viedni špičkové, ale to je dané možnosťami mesta.

Ak sa niekomu nepáči, ako sú organizované maratóny v Bratislave a v Košiciach, odporúčam mu vyskúšať to vo Viedni. Verím, že tak, ako my, rád sa vráti behať domov :)

20190407_081737.jpg

Čo sa Viedni musí uznať, je parádne pripravená upratovacia čata, ktorá zbiera smeti a čistí mesto hneď za posledným bežcom...
 

Autor: Slávka Lorencová

 PR špecialista

Tie najlepšie nápady prichádzajú po desiatom kilometri.

Ďalšie články autora

Ako sme chceli založiť Svetový deň behu

Premýšľali sme o tom už dlhšie. Keď sme sa rozhodli podporovať beh a bežcov, tak poriadne a so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so Svetovým dňom behu. Veď svoj deň už majú tučniaky, toalety a ufóni, prečo by ho nemohli mať aj bežci?

Vďaka za neúspech...

 Neviem, ako sa hovorí človeku, ktorý v každej životnej situácii vidí nejaký zmysel. Ale viem, že je určite šťastnejší, ako tí, čo sa vypytujú „Prečo ja? Prečo sa to muselo stať práve mne?“

"Babuľky, cvičkajte len jemnúčko"

Tieto slová som si prečítala na internete v diskusii žien, ktoré si navzájom radili, kedy je najlepšie začať cvičiť po pôrode. Nejdem tu rozoberať jej úroveň, ide mi o obsah.

O Radovi

 Pred pol rokom som písala o tom, či je smrť na pretekoch skutočnou hrozbou, alebo len nafúknutou bublinou. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa ma o pár mesiacov táto otázka osobne dotkne.

Odtrhnutá z reťaze

 Nebol to môj celoživotný sen, ale tak nejak sa mi v 42. rokoch pritrafilo odbehnúť 42 kilometrov. Môj prvý maratón. A stál za to...

Nechaj ma tu, zavolám si vrtuľník

Soľ je vie byť pre bežca naozaj nad zlato. Najmä ak vás čaká 53 km po kopcoch s prevýšením 1800 metrov a pri teplote 26 °C. Bez nej si môžete volať vrtuľník.

Ilúzia o peknom behu

 Ako som vyskúšala novú diagnostiku Run3D, čo presne s vami urobia a čo sa o sebe dozviete. Ja sa idem učiť behať odznova.



Zľavy na štartovné a iné výhody

Staňte sa našimi fanúšikmi