DOVERUN

Prvý polmaratón: po 13. kilometer pohoda, potom to mám rozmazané

Prvý polmaratón: po 13. kilometer pohoda, potom to mám rozmazané

 "Ivan, ideš s nami behať polmaratón na Krku,” oznámila mi kolegyňa Janette jeden pekný, tuším novembrový, deň. Pozeral som na ňu a premýšľal, či na konci vety bol otáznik, či výkričník. Proste typická situácia, keď na Mars doletí správa z Venuše.

“Ivan, myslím to vážne, poď s nami behať. Je to v apríli, dosť času na tréning. S nami to dáš,” doplnila Janette a ja som pochopil, že to nebol žart, ale regulérna výzva. Výzva znamená zaujímavé situácie a hlavne niečo nové. Takže hurá do toho!

Zo začiatku to bola recesia, ktorá však prerástla do tréningu. U každého z nás to bol boj so sebou samým. Nebol som jediný z kolegov, kto dostal takúto výzvu. Aspoň nie jediný nebežec.

IMG-20180201-WA0010.jpg Štyri až päť mesiacov na prípravu je dostatočne dlho, pokiaľ sa trénuje poctivo. Najdôležitejšie je naučiť sa bežať aj keď nevládzeme. Nepočúvať svoju hlavu a tvrdohlavo sa plaziť vpred. A vďaka povzbudzovaniu bežeckej časti výpravy a vzájomnému hecovaniu sa medzi nami, bývalými nebežcami, že kto zabehne viac, sme do toho šli naplno.. V rámci svojich možností, samozrejme.

A je to tu

Termín cesty sa priblížil rýchlejšie, ako sme sa nazdali. Sediac v autách smer Chorvátsko vypukla mierna panika a pohľady typu: “Kdepak ti soudruzi z NDR udělali chybu..” a “Čo tu, krucinál, robím..?”

Všetko však dopredu naznačovalo, že najviac zo všetkého pôjde o dve veci: pokoriť naše fyzické hranice a zažiť skvelú zábavu. Zhrnuté - 12 ľudí, z toho 9 bežcov a trojčlenný podporný team. Dve autá a jeden mikrobus. Dlhá cesta na Krku a ešte dlhšia pri návrate domov. Ale s ľuďmi, ktorí majú zmysel pre humor a radi sa smejú.

Pobyt mimo behania bol skvelý. Hneď po príchode sme si vyzdvihli štartovacie balíčky v Skradine. Už tam nás očarilo miestne prostredie spolu s pivom. Ubytovanie v Razvode nemalo chybu, však izby vytvorené zo sudov nie sú len tak kdekoľvek. Nehovoriac o ústretovom prístupe domácich k našim požiadavkám. Na všetko reagovali s úsmevom, dokonca i na nedorozumenia.

Po raňajkách nás náš podporný team vzal do cieľa, odkiaľ nás autobusy previezli na štart. A to bola teda cesta hrôzy. Pretože sme prešli najhoršími úsekmi behu hneď dvakrát. Ak to ešte niekto nevie, tak na konci trate bol prudký klesáčik asi kilometer a následne prudký stupáčik, vyše kilometra. Bola to roklina, cez ktorú sa domáci neunúvali postaviť most. Ani kvôli nám. Vtedy mi asi jedinýkrát zatrnulo.

Stratégia - štart z posledného miesta

Keď nadišla desiata hodina ranná, v sobotu 14. apríla roku pána 2018, po krátkom preslove organizátorov, to vypuklo.

Strategicky som sa snažil vybehnúť z posledného miesta, aby ma nik nepredbehol. Za mnou bolo už len auto. Aspoň taký bol plán, ktorý ale úplne nevyšiel, pretože za chvíľu okolo mňa preletel starší pán o barlách. Netušil som, či nemám náhodou vidiny. Hneď som si na okolitej krajine overoval, či nestojím na mieste. Na druhú stranu, jednu nohu mal ten človek v poriadku a očividne s tými barlami už nejaký čas trénoval, takže jeden jeho krok bol ako tri moje.

Možno by som z toho bol nakoniec aj zdeptaný, ale potom začala moja úvodná stratégia prinášať ovocie. Podaktorí prešli z behu do chôdze, takže som ich nielen dobehol, ale aj predbehol. S niektorými som sa celé preteky takto doťahoval a vzájomne predbiehal, takže s tými sme sa vzájomne zdravili dosť pravidelne, niekedy aj viackrát na kilometri. Oni šli chôdza, beh, chôdza. Ja som šiel beh v pomalšom vytrvalostnom tempe, teda spôsobom, ktorý moja milovaná manželka nazýva ťapkanie nožičkami.

Samotnú trasu by som charakterizoval asi tak, že sa šlo stále do kopca. Dúfal som, že bude teplo na behanie v kraťasoch a splnilo sa mi to až nechceným spôsobom. Deň pred pretekmi aj po nich bolo zamračené a mierne spŕchlo. Ale v deň D pražilo slnko celý čas.

Podporný team sa síce snažil, aby sme mali pred slnkom ochranu, ale v mojom prípade to nepomohlo. Asfalt bol rozpálený a moje temeno hlavy skončilo v sýtej červenej. A je tu ešte jedna charakteristika pretekov. Povzbudzujúci domáci. A povzbudzovanie sa medzi pretekármi. Pre mňa to bol prvý polmaratón v živote, takže som nevedel, čo môžem čakať. Ale tá vzájomná podpora ma veľmi milo prekvapila.

Možno najviac sa ma po behu pýtali, kedy som mal krízu. Počul som o tom už pred behom. Toľko sa o tom vravelo, že kríza musela byť zákonite povinná. No ak by som to mal za seba zhrnúť, tak do 13. kilometra to bolo v pohode a ďalej to mám mierne rozmazané. Ale len mierne.

all.jpg

Milan na hrad!

S mojím pomalým tempom som bol dosť v pohode väčšinu trasy, až po 17. kilometer. Potom prišlo prudké klesanie a to moje nohy po tých miernych stúpaniach zrazu nevedeli, ako majú zvládnuť. Po klesaní malo byť zas prudké stúpanie. Lenže dole čakal náš podporný Milan. Možno sa len v cieli nudil, možno to bral ako správnu vec, ale on sa rozhodol zliezť do rokliny, každého z teamu povzbudiť, občerstviť vodou a s posledným zabehnúť najťažší úsek. A tým posledným som bol ja. Prisahám, že to nebolo súčasťou mojej stratégie, ale keď už to tak vyšlo..

Pre mňa asi našťastie, pretože Milanovi sa celý čas ústa nezastavili, čo ma povzbudzoval. Však aj vďaka tomu som väčšinu kopca vybehol (nepredstavujte si tu rezký beh, žiadny Jánošík sa nekonal, bol to beh len o málo rýchlejší ako chôdza). A potom som aj vďaka nemu zvládol posledný kilometer a pol, čo bola síce rovinka, ale po tom stúpaní som nevedel chodiť, nieto ešte behať. Takže Milan, vďaka.

A nakoniec cieľ. Tí zákerní organizátori dali posledných päť metrov do prudkého klesania. Normálne pohoda, len skúste to vysvetliť nohám. Ale som to ustál a v cieli dostal medailu za účasť. Nie za čas, keďže som dobehol len kúsok pred časovým limitom troch hodín. Ale to mi bolo jedno, pretože osobný rekord 21km v tom strašnom slnku ako môj prvý polmaratón bol pre mňa úspechom v prekonaní neprekonateľného.

Dovidenia o rok

Vlastne, na toto som vtedy veľmi nemyslel, lebo nohy ma táááááák silno boleli.. Nie chodidlá, ale celé nohy. Nedalo sa stáť, sedieť ani ležať, stále boleli. Pomohol len krátky strečing, aj to len trochu. A potom samozrejme domáce pivo.

Ako by som mal nakoniec hodnotiť celé toto dobrodružstvo? Asi najvýstižnejšie bude, keď poviem, že budúci rok chcem ísť pokoriť polmaratón v Krke v čase okolo dvoch hodín. A zažiť pri tom toľko zábavy ako tento rok. A najlepšie s ľuďmi, ktorí tam boli so mnou teraz.

 

Autor: Ivan Komáromy

 Bežec začiatočník

Zo začiatku to bola recesia, dnes je to vášeň

Ďalšie články autora

Autor zatiaľ nenapísal žiadne ďalšie články.


Zľavy na štartovné a iné výhody

Výhercovia súťaže o štartovné

Poznáme výhercov súťaže o bezplatné štartovné na ktorúkoľvek disciplínu v rámci pretekov  Cross Country Baba - Kamzík s Mitickou, ktoré sa uskutočnia 29. apríla 2018.

Staňte sa našimi fanúšikmi